Mám niečo vysnívané ... ale predsa mi to nevychádza

Poznáme to, že ? V poslednom čase sú veľmi módne všelijaké kurzy o motivácii, v kníhkupectve nič iné nenájdeme pomaly, iba knižky o tom, že všetko je možné, treba len chcieť, na spoločenských stránkach nevidíme nič iné, ako dokonalých ľudí v dokonalom svete, všetci tvrdia, že môžeš mať všetko ... a mám tú drzosť, ešte aj písať teda o tom :)

Ale práve preto tieto riadky, aby som Ti priblížila aj iný pohľad na tento už miestami prehnaný pozitivizmus.

Na základe vlastných skúseností viem potvrdiť, že hranice možností sú tam, kam ich kladieme a snažím sa dať silu aj Tebe, aby si sa nevzdala Tvojich snov a aby si bojovala vždy ďalej. Na druhej strane je ale veľmi dôležité aj to, aby naše sny boli v súlade, aby boli kompatibilné s nami.

Ja napríklad darmo budem snívať o kariére Victoria´s Secret modelky, keď viem že som iba 168 cm vysoká a už mi ťahá na štyridsať. Je síce možné, že keby som na to obetovala celú moju energiu a všetky moje financie, tak ešte aj tento sen by sa dal splniť, ale práve v takýchto chvíľach si musíme položiť otázku - stojí to za to ? aby som práve za toto bojovala ?

Ale prečo vlastne tvrdím, že aj nemožné sa dá predsalen splniť, keď to nevzdáme príliš skoro. Chcem sa tu vrátiť k mojej nehode zase. Moja pravá ruka, pravá dlaň sa roztrhla, nervy sa nenávratne poškodili (vytrhli sa z ruky) a lekári mi nakoniec po štyroch operáciach povedali, že toto už lepšie nebude, nebudem vedieť používať pravú ruku (musím k tomu pridať, že som praváčka).

To je aj pravda, že ruka ostala bez citu, nakoľko v nej nemám už nervy, tak necítim prsty, ale myšlienka, že tá ruka už nikdy viac nebude fungovať ma úplne dostala, vystrašila. Celé dni, aj týždne som ešte verila na zázrak, že toto je iba nejaký zlý sen, zobudím sa a opäť budem mať ruku ako predtým, ale časom som musela pochopiť, môžem to skúšať hocijako, nemám cit v prstoch. Vyrevala som sa (zopár krát ... netreba sa hanbiť ani za to) a potom som si povedala, že stačilo sebaľútosti.

Nasledovala veľmi dlhá cesta bolestivej rehabilitácie, cvičenie každý deň - naučila som sa bez citu v ruke držať pero a písať - pomaly sa to dá aj prečítať :) naučila som sa opäť používať prevodovku v aute, udržať pohár v ruke (nejak na polceste som aj prestala rátať, koľko som ich rozbila). Musela som sa naučiť znovu tie úplne každodenné maličkosti, o ktorých si myslíme, že sú samozrejmosťou (napríklad zaviazať si šnúrky na topánkach, zapnúť gombíky, atď.)

Ani na sekundu som to nevzdala, celý čas som si hovorila, že ja to dokážem ... a aj som to dokázala, aj napriek tomu, že lekári tvrdili, že už to nebude možné (do dnešného dňa sa divia, ako som to zvládla).

Vráťme sa ešte k tomu, že prečo sa nám teda nedarí, aj keď sme sa pre niečo pevne rozhodli.

Pustíme sa do toho, máme pred sebou nejaký cieľ, naplánujeme si cestu a často po prvej ťažšej chvíli to vzdáme. Zamyslime sa vtedy na tým, aká veľká je vlastne priepasť medzi tým, kde sme práve teraz a medzi našou vysnívanou osobou ? Keď je príliš veľká, iba skok, bez budovania mostu nebude možný. Musíme preto rozobrať náš sen na jednotlivé tehličky, či kamene, z čoho ten most postavíme. Musíme si stanoviť menšie ciele, malé kroky na každý deň, ktoré nás už neodstrašia, ale inšpirujú a vedú k tomu, aby sme tie kroky spravili každý deň. Takto nás to nebude stať toľko námahy, aby sme sa týmto tempom dostali každý deň krok bližšie k tomu, čo vlastne chceme.

Keď chceš napríklad schudnúť, chceš šporovať - začni sa hýbať pomaly, cvič najprv 5 - 10 minút denne a postupne zvyšuj limity. Zmeň každý deň jednu ingredienciu v Tvojom jedálničku na zdravšiu.

Keď sa chceš učiť, tak si sadni každý deň a prečítaj si desať strán z tej danej knihy alebo učiva.

Zoznamuj sa s novými ľudmi, buď otvorená a časom si všimneš, že v Tvojom živote sa objavia presne tí ľudia, ktorí Ťa podporia, usmernia na Tvojej ceste.

Daj priestor zmenám. Akonáhle sa rozhodneš pre niečo, vydáš sa zároveň aj na cestu v tom smere a už nebudeš taká ako predtým. Nezľakni sa preto, že opúšťaš Tvoju zónu komfortu a svet už nie je taký, aký bol predtým, presne to je ten cieľ, aby sa to zmenilo.

Netrvaj kŕčovito na vytýčených cieľoch, všetko sa mení, Tvoje okolie, Tvoj postoj, aj Tvoje myšlienky sa prispôsobia Tvojmu novému "ja" a môžeme si dovoliť stlačiť aj gombík na zmenu trasu.

Čo je ale najdôležitejšie, aby si sa do toho pustila ... lebo zlá správa je tá, že nestačí iba snívať ... ale každopádne to je ten prvý krok.