Aj ten najodvážnejší detský sen sa dá splniť

Hranice našej predstavivosti a našich možností sú presne tam, kam ich kam ich kladieme.

Včera som si dopriala oddych a leňošenie len tak na kúpalisku :) Ako tam ležím na deke a kukám pred seba, vidím zrazu malé dievčatko v bazéne, ktoré sa hralo s fľakatým koníkom vo vode. Kôň skákal po vode a dievčatko bolo šťastné, bavila sa s hračkou, ako keby to bolo ozajstné zvieratko.

Vyšla z vody, prešla okolo mňa a nemohla som to nechať bez slova, pochválila som jej koníka a pridala som, že ja mám presne takú istú vo veľkom :) Jej očká zaiskrili, tak som vytiahla aj telefón a ukázala som jej fotky mojej Sweety. Bola veľmi šťastná a pridala iba, že miluje kone a jedného dňa aj ona chce mať ozajstného. Moja odpoveď bola, že som na tom podobne.

Pozerala som sa na to dievčatko a videla som seba pred tridsiatimi rokmi. Zbierala som tiež všetko, čo bolo o koňoch, čítala som knižky, obdivovala som ich krásu a moje srdiečko tiež túžilo po ozajstnom.

Roky plynuli a zo mňa, z dieťaťa vyrástol "dospelý" človek, ktorého medzitým okolie naučilo, preformovalo, že život treba brať vážne, lebo zo sna sa nedá žiť. Medzitým som ale pochopila, že človek stratí všetko, keď prestane snívať a začne brať život "vážne".

Budíčkom pre mňa bola jedna nešťastná nehoda, pri ktorej som v prvom momente myslela, že tam, v tom momente mi končí aj život. Bolo krásne, nebo bolo modré, slnko svietilo a mne chodila v hlave jediná myšlienka, kým som ležala na zemi a čakala na sanitku...či naozaj toto bolo všetko ?

V tom momente som si uvedomila, aká krehká je táto naša existencia, že naozaj hociktorý deň môže byť ten posledný. Prečo teda odkladáme všetko nazajtra, alebo si hovoríme, že raz....keď....

Čakať na to, aby podmienky boli ideálne, je tá najväčšia chyba. Neexistuje skúšanie, ladenie...každý deň v živote je reálny a je iba na nás, ako ten deň dopadne.

Vrátim sa teda ku koňom... z nehody som sa pozbierala, trvalo to síce dlho ale práve toto obdobie ma dostalo naspäť bližšie k prírode. Začala som chodiť na prechádzky, objavila som stajne naokolo, kukala som jazdcov a rozhodla som sa, že akonáhle mi to dovolí lekár (lebo som mala zranenú aj ruku), pustím sa do toho. Predtým, aj keď som vedela, že milujem kone, vždy bolo niečo, prečo som sa neodvážila...že už som stará, že nemám ani talent a v neposlednom rade, nie je to ani lacný "koníček".

Prihlásila som sa teda na jazdecké tréningy a po prvej "skúške" som vedela, že som sa do toho definitívne zaľúbila. Uvedomila som si, že som konečne v tom detskom sne, sedím konečne na koni a nikto mi už nemôže povedať, že na to nemám.

Na ďalší odvážny krok som sa odvážila asi rok neskôr. Znelo to v prvom momente, ako veľmi ďaleký, neskutočný sen, ale akonáhle som sa odvážila snívať, prestala som pochybovať a začala som ignorovať moje okolie, ktoré tvrdilo, že je to nemožné, v momente, keď som uverila, že je to možné, začali sa diať zázraky.

Dostala som správu, že je na predaj úžasná kobyla. O dva dni sme ju išli pozrieť a hneď som vedela, že je to ONA. Tá zhoda so mnou, modrooká, fľakatá "blondýna", nemôže byť žiadna náhoda, našli sme sa :) kúpila som koňa. To celé sa udialo presne vtedy, keď som tomu konečne začala veriť, že je to možné...splnila som si jeden z najväčších detských snov....a naša cesta ešte len začala. 

Photos by Anna Besko